Hotel Tatranská Polianka

Voňavý hotel pod Gerlachom

Nachádza sa na západnom okraji Velického plesa vo výške 1670 m n. m. Je miestom, kde sa stretávajú generácie turistov, kde začínajú a končia ich hrebeňové túry. Stal sa ideálnym východiskom výstupov na Gerlachovský štít. Je to križovatka turistických chodníkov – zelenej trasy na Poľský hrebeň a červenej – Tatranskej magistrály. Zámerom stavebníka bolo zmodernizovať stavbu a zvýšiť štandard vybavenia, služieb a celkový komfort vysokohorského hotela. Tieto zmeny mali súčasne prispieť k úspore energií, zlepšeniu stavebno-technického stavu objektu a požiarnej bezpečnosti v drsnom vysokohorskom prostredí.

História hotela

Stavebná história Sliezskeho domu sa začala písať po roku 1895, kedy sa snažila sliezska sekcia Uhorského karpatského spolku v tejto oblasti zlepšiť služby pre turistov. Prvá prízemná – Hunfalvyho – chata tu stála už niekedy po roku 1875. Aj prvý Sliezsky dom bola prízemná budova obdĺžnikového pôdorysu, ktorá fungovala iba v čase letnej sezóny. Vtedajší staviteľ obhájil názor, že stavba musí byť prízemná kvôli silným vetrom v týchto miestach. V rokoch 1907 – 1908 objekt rozšírili ďalšou priestrannou, opäť len prízemnou, prístavbou s plochou strechou. Situovali ju ale kolmo k pôvodnému traktu, severným smerom k záveru doliny. Po druhej svetovej vojne chatu podstatne zväčšili. Vybudovali tu zrubovú nadstavbu ďalšieho podlažia a celú chatu zastrešili sedlovou strechou s obytnými manzardami. V roku 1957 sa stal Sliezsky dom prvou tatranskou chatou, napojenou na verejnú elektrickú sieť. V roku 1959 prestavbu dokončili a vynovená chata tak ponúkala 103 lôžok v dvoja štvorposteľových izbách a v troch spoločných nocľahárniach s 12 lôžkami. Vynovená chata neslúžila dlho. Vyhorela do základov 29. 11. 1962.

 Vzhľadom na významnú polohu chaty sa uvažovalo nad výstavbou novej. Bolo to v období príprav na MS-1970. Tento fakt zohral pravdepodobne významnú úlohu pri návrhu odvážnej modernej stavby. Vznikla tak zalomená hmota na obdĺžnikovom pôdoryse s charakteristickou pílovitou fasádou umožňujúcou lepší výhľad z izieb. Jej autorom bol brniansky architekt Jaromír Sirotek. Vlastná výstavba začala v roku 1966 a plánovaný rozpočtový náklad činil 8 742 600 Kčs. Na výstavbu horskej chaty bol použitý na tú dobu netradičný materiál – železobetón. Nový – dvojposchodový – Sliezsky dom dali do prevádzky v roku 1968. V čase otvorenia mal kapacitu 130, neskôr až 148 lôžok. Už nie chata, ale horský hotel v tejto podobe poskytoval prístrešie nespočetnému množstvu turistov, lyžiarov a horolezcov až do našich novodobých dejín. Osobne ju navštívil v roku 1995 aj pápež Ján Pavol II.

 Horský hotel Sliezsky dom bol sprivatizovaný v auguste roku 1998. Do dnešnej doby sa tu vystriedalo niekoľko (päť) majiteľov, z ktorých každý mal inú predstavu o obnove objektu. V júni 2008 zahájil súčasný majiteľ prípravné práce k obnove starého hotela. Úspešné získanie prostriedkov z Európskych fondov bolo štartovacím impulzom pre realizáciu zámeru investora, ku ktorému sa pristúpilo v auguste 2009. Oficiálne otvorenie nového hotela pre verejnosť prebehlov januári 2011.

Rekonštrukcia s ohlásením

Zrealizované stavebné úpravy a udržiavacie práce sa nedotkli zmeny pôvodného tvaru objektu z roku 1966. Generálna zmena sa týkala hlavne interiéru stavby, kde kompletnou rekonštrukciou prešla lôžková časť. Interiér izieb dýcha harmóniou s okolitou prírodou a poskytuje maximálny komfort svojím vybavením a materiálovým prevedením. Strecha svojím tvarom a zošikmením umožňovala na jukej strane dispozície čiastočne otvoriť nevyužité podkrovie. Tento priestor využili autori na niekoľko mezonetových apartmánov. Časti s menšou výškou poslúžili na prechodné ubytovanie zamestnancov.

Zásadné koncepčné a prevádzkové zmeny súviseli so zmenami na úrovni prízemia. Priestor hotelovej reštaurácie bol oddelený od bufetu pre tranzitujúcich turistov. Kompletne sa vymenilo zastaralé kuchynské vybavenie. Vstup do objektu bol upravený tak, aby umožňoval priamy vstup oproti recepcii. Komfort hotela zvyšuje doplnenie menšej prevádzky wellness, ktorej súčasťou je na severnej strane objektu odpočíváren s neopakovateľným výhľadom na Velické pleso, úbočie masívu Gerlachovského štítu a celý záver Velickej doliny. Okrem interiéru prešiel rekonštrukciou aj obvodový plášť objektu. Mnohé zmeny museli podliehať novým legislatívnym úpravám a normám. Boli vymenené všetky výplne otvorov, drevený obklad v časti pílovitej fasády bol takisto vynovený – v časti zlomu hmoty objektu bol prerušený titan-zinkovým obkladom kvôli súčasným požiarnym predpisom. Napriek vysokej nadmorskej výške sú vďaka prístupovej ceste návštevníkmi aj osoby telesne postihnuté, preto hotel umožňuje ich bezbariérový pohyb.

Napriek pekne zvládnutej rekonštrukcii, ktorej sa autori zhostili naozaj s citom a pokorou, si myslím, že vynovený hotel je na túto nadmorskú výšku až priveľmi voňavý. Chýba mu tzv. turistická trieda – atmosféra podobná iným vysokohorským zariadeniam vo Vysokých Tatrách. Bol to zámer investora, ktorý očakáva iný typ turistov? Faktom je, že tu chýba viac priestoru pre bežných okoloidúcich. Aj oni majú síce možnosť vstúpiť do hotela a jeho reštaurácie, ale luxusné prostredieim nedovolí prezliecť premočené tričko alebo ponožky v prípade zlého počasia. Personál v nažehlených košeliachnie je to, čo by som v tejto nadmorskej výške očakával.

Projekt pre ohlásenie stavby nedovoľoval tiež zásadnejšie zmeny, ktoré by boli potrebné previesť na fasáde. V hotelovej reštaurácii je tma aj počas slnečného dňa. Podobne ako wellness odpočiváreň by si aj reštaurácia zaslúžila viac skla a väčších otvorov s prekrásnym výhľadom. A vôbec celý parter je až príliš chladný až neprívetivý. Jedným  dychom treba ale dodať, že stavba sa nachádza v potom stupni ochrany a naťahovanie sa s TANAP-om nie je nič moc... Tak ako v minulosti aj dnes si zvyšujúci turistický ruch vo Velickej doline vyžaduje solídnejšie služby. Čas ukáže, ako sa tento typ služieb v našich podmienkach osvedčí.