Minimalistický dřevěný interiér galerie v Bratislavě

Priestor verzus názor

_interiérová realizácia_

Posledná realizácia kancelárie PLURAL patrí zadaním do kategórie interiéru – 80 metrov štvorcových plochy vyčlenených z existujúcich a upravených priestorov bývalej kotolne na Velehradskej ulici, ktoré už od roku 2010 využívala ako výstavný priestor galéria SPACE. Art Design Project (ADP) si ako druhý samostatný subjekt, vstupujúci do tohto vyčisteného a rekonštrukciou povrchov zneutralizovaného industriálneho priestoru, vyžiadal priestorové a vizuálne vymedzenie svojich vlastných aktivít vystavovania a predaja súčasného autorského dizajnu.

Ak by sme čítali návrh Martina Jančoka ako interiérový projekt, tak mu dominuje silné materiálové gesto obopínajúce celý priestor. Veľkorysá plocha smrekovej preglejky so svojou charakteristickou farbou a textúrou jasne vytyčuje identitu showroomu ADP. Spolu s nízkym stropom a ostrým presvetlením cez tri pôvodné okenné otvory je táto materiálová, skoro „útulná“, kapsa rovnocenným partnerom existujúceho, „vo viacerých úrovniach“ hlbokého white boxu galérie SPACE. Tento moment dialógu dvoch odlišných charakterov je najlepšie čitateľný okamžite po otvorení plechových vstupných dverí, kde vás rovnako láka tajomná jama galérie ako vábivá izba ADP. Veľkorysá prítomnosť materiálu, textúry alebo farby ako scény alebo pozadia je efektívnym interiérovým nástrojom a mnohé interiéry si s ním vystačia. Doplnenie o jednoduché stolárske detaily a lacné kovania podporujú materiálovú stratégiu a posúvajú celkový charakter až k estetike „urob si sám“.

Podrobnejšie čítanie projektu však môže sproblematizovať jasné začlenenie do kategórie interiéru, pretože to, čo sa zdá byť plochou materiálu, textúry a farby, nie je náter, tapeta, obklad, ani stena či scéna. Kulisa sa rozpadne hneď ako vstúpime do priestoru showroomu, pretože zbadáme v priestore štyri hmoty, objekty a v preglejkovej ploche štyri diery, vybratia, ktoré ukazujú vo svojich osteniach jej skutočnú hĺbku a naznačujú jej charakter.

Je to priestorová tapiséria. Tapiséria, vertikálny koberec, vložená plocha označujúca špecifické miesto. Tapiséria, obraz ukazujúci príbeh možného používania priestoru. Priestorová tapiséria, nie plocha, ale hmota predsadená pred existujúce steny a integrujúca vo svojej zdanlivej plochosti tretí rozmer naznačených programov.

_architektonický projekt_

Realizácia interiéru ADP je architektonickým projektom, pretože jeho ambície sú o programe, hmote, prázdne, priestore a vzťahoch. Medzi hlbokými dierami a objektmi v priestore existuje geometrický vzťah. Sú to vybraté, vypadnuté, vytiahnuté kusy „tapisérie“. Tri štvorcové horizontálne placky korešpondujú s tromi vertikálnymi okennými otvormi, rovnako ako masívny hranol so štvrtou dierou. Geometria a poloha týchto štyroch hmôt a ich absencií nie je náhodná, ale informovaná špecifikami pôvodného priestoru a predefinovanou alebo vloženou funkciou. Okenice sa stávajú výstavnými plackami; hranol, ktorého absencia je kuchynkou, sa stáva barom.

Poučení týmito precedensmi postupne dokážeme dekódovať príbeh vyrytý do zvyšku tapisérie. Spleť zárezov sa stáva líniami a tieto sa hlásia buď k logike preglejkových panelov, alebo prezrádzajú existenciu ďalších programovateľných dier a hmôt. Postupne identifikujeme vyrezané obrysy stola, paravánu, lavice, nízkych a vysokých soklov, ale i dvierok skrývajúcich technológie, či dverí toaliet. Preglejková tapiséria ako príbeh aktivít showroomu získava tretí rozmer vysúvaním, otváraním a stáva sa priestorom. Prázdna odídených hmôt rozbili jej celistvosť a čakajú ako doky na ich návrat, ale nevymazali jej prítomnosť, ktorá stále drží pohromade priestor showroomu. Realizácia interiéru ADP nie je scénou, ale formálnym rámcom, fyzickou infraštruktúrou programovej nestálosti. A práve častá zmena aktivít v malom priestore posúva architektonický projekt priestorovej tapisérie smerom k urbánnym procesom provokácie meniacich sa priestorových vzťahov.

_urbánna stratégia_

Jednotlivé programové hmoty soklov, stolov, lavíc a stien reagujú zmenou svojej polohy na aktuálne požiadavky aktivít ADP. Od istého vzdialenia sa od svojich „dokovacích“ dier prestávajú fungovať vo vzťahu s preglejkovým rámcom a stávajú sa voľnými formami, objektmi, solitérmi. Pretože však fungujú na obmedzenej ploche, nevyhnú sa vytváraniu nových vzťahov medzi sebou, s okolitým priestorom či s pohybom návštevníkov. Produkujú zhustenia, zákutia, labyrinty, šachovnice, skratky, bariéry... urbánne formácie.

Niekedy preto, že slúžia, inokedy preto, lebo môžu. Realizácia interiéru ADP je urbánnou izbou. Art Design Project žiadal a dostal priestorové a vizuálne vymedzenie svojich vlastných aktivít vystavovania a predaja súčasného autorského dizajnu. Nedostal však peknú a bezproblémovú scénu, ale nástroj s jasným formálnym a priestorovým názorom. Práve poloha nástroja je najväčším pridaným potenciálom, ale aj možným rizikom, pretože spôsob používania je kritickým faktorom projektu. Problematická sa ukazuje úloha autora nástroja pre jeho ďalšie „správne“ používanie.

Na záver len dve subjektívne (autor recenzie) nesprávne používania: Plochá tapiséria ako minimálne používanie, resp. nepoužívanie, hrozí svojou formálnou silou a uzavretosťou neprijať do priestoru showroomu vystavované objekty. Iné nepoužívanie v polohe vnášania ďalšieho „nábytku“ hrozí rozpadom samotného zadania či projektu.

Víto Halada

P. S. Objekt „schodov“, ktorého program nie je ľahko čitateľný, respektíve mätúci, ukazuje, že priestorová tapiséria ako rámec rôznosti znesie aj objekty so silnejším charakterom a slabším funkčným zdôvodnením. Predstava Hejdukových berlínských „Victims“, vystupujúcich z priestorov stien, je lákavá.