Novinky a názory / názory a komentáře

Architektonická tvorba v lokalitách Svetového kulturného dedictva

Dohovor o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva bol prijatý generálnou konferenciou UNESCO v roku 1972. Cieľom bolo vytvoriť podmienky na ochranu a zachovanie tých častí kultúrneho dedičstva ľudstva, ktoré majú význam ako dokument zásadného pokroku ľudskej civilizácie v rozličných oblastiach života, alebo ako unikátne lokálne riešenia životných podmienok a potrieb človeka.

Eva Kráľová , 5. 4. 2013

Za najvážnejšie ohrozenie kultúrneho dedičstva ľudstva boli identifikované meniace sa sociálne a ekonomické podmienky vo svete1). Architektonická tvorba je ich súčasťou – niekedy ako iniciátor, inokedy ako dôsledok. Preto sa naskytajú otázky: Aký je jej aktuálny stav? Ako sa uplatňuje v prostredí najprísnejšej ochrany diel našich predkov?

Uplynulých 40 rokov dokázalo aktuálnosť tohto Dohovoru a tiež jeho veľkú medzinárodnú vážnosť. Vďaka jeho ustanoveniam a rešpektovaniu Smernice na uskutočňovanie Dohovoru v tomto období sa podarilo ochrániť, primerane prezentovať a sprístupniť svetovej verejnosti mnohé dovtedy neznáme alebo už takmer zabudnuté objekty a areály pamiatok prakticky po celom svete. Veľký prínos Dohovoru spočíva v zrovnoprávnení pamätihodností vytvorených aj menšinovými skupinami obyvateľstva, mimo hlavných kultúrnych a civilizačných centier sveta.

Novodobá pamiatková starostlivosť

Fakt zápisu pamiatok a ich lokalít do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva (SKD) sa stal motívom zvýšenej atraktivity nielen pre mnohých poznania chtivých návštevníkov z ostatných krajín sveta, ale aj na rozvoj služieb pre nich a tiež pre nových investorov. Práve v súvislosti s rozvojom služieb a nových investícií v lokalitách UNESCO sa dostáva do popredia otázka rozsahu, obsahu, no najmä kvality a formy vyvolaných architektonických zásahov.

Nová architektonická tvorba v dochovanom historickom prostredí je častou témou rozporuplných diskusií, teórií i postojov odborných i záujmových kruhov už niekoľko storočí 2). Z obdobia formovania sa novodobej pamiatkovej starostlivosti (18. storočie) je známy princíp bossy na priznanie nového opravného zásahu v staršom architektonickom diele. Z ďalšieho obdobia formovania sa vedeckých metód pamiatkovej starostlivosti (19. – pol. 20. storočia) sú poučné skúsenosti, o disfunkcii pamiatkových teórií vo vzťahu k praktickej údržbe a obnove pamiatok: realita praktickej starostlivosti o pamiatky rámcovaná globalizujúcou sa produkciou materiálov a kvantifikovanou efektívnosťou vkladaných ekonomických zdrojov kombinovaných s politickými záujmami neprospievala zachovaniu krehkých a na vonkajšie vplyvy nesmierne citlivých hodnôt pamiatok. Zrejme preto obdobie po 2. sv. vojne je charakteristické explóziou medzinárodných dokumentov principiálneho významu upravujúcich, resp. usmerňujúcich praktickú činnosť na poli starostlivosti o pamiatky. Okrem iniciujúcich chárt tzv. Aténskej (1931) a Benátskej (1964) je to celý rad odporúčaní (chárt), rezolúcií a iných dokumentov, ktoré formulujú zásady prístupu k objektom kultúrneho dedičstva a nakladania s ním (vrátane architektonickej tvorby). Konečne, jedným z nich je práve Dohovor o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva.

Napriek tejto rozsiahlej teoretickej i metodickej produkcii, v praxi ochrany a využívania architektonického dedičstva sa stále stretávame s rozpornými až kontroverznými názormi, postojmi, metodickým usmerňovaním i konečne – aj s diskutabilnými realizáciami. Príčinou je subjektívna nejednotnosť výkladu spomínaných medzinárodných dokumentov a ich odporúčaní najmä v korelácii: projektant (autor návrhu) – metodik zásahu. Situácia je zvlášť kontroverzná v lokalitách zapísaných do Zoznamu SKD: tam, v súlade s ustanoveniami Dohovoru o ochrane SKD, sa vyžaduje prijatie „opatrení na označenie, ochranu, zachovanie, prezentáciu a obnovu tohto dedičstva“ 3) a zároveň podľa Smernice na vykonávanie Dohovoru sa sleduje, či daný objekt/areál kultúrneho dedičstva „spĺňa kritériá autenticity čo sa týka materiálu, dizajnu, pracovného vyhotovenia alebo zasadenia do prostredia...“ 4). Podmienka autenticity – ako neobíditeľné kritérium hodnoty pamiatok – na prvý pohľad môže byť vnímaná ako smerovanie k opakovanému uplatňovaniu historických (t. j. už prežitých) prejavov a praktík. Tu je však namieste pripomenúť, že medzinárodný Výbor SKD „už v minulosti zdôraznil, že rekonštrukcia (ako metóda ochrany – pozn. aut.) môže byť akceptovateľná iba ak sa vykonáva na základe kompletnej a detailnej dokumentácie originálov a v žiadnom prípade nie na základe dohadov“ 5).

Usmerňovanie obnovy

V našom prostredí sa v pozícii metodického usmerňovania pri stanovení „hlavnej idey obnovy pamiatkových štruktúr“ 6) často stretávame s odporúčaním, ktoré „uprednostňovalo spravidla kontinuálne napojenie na kontext a tradičný spôsob zástavby“ 7). Pri charakterizovaní tvorby v historickom prostredí na prelome milénií sa konštatuje: „V situácii neskorej moderny bolo pomerne ťažké požadovať, aby sa stavebné prieluky dopĺňali v tradičnom výraze. Pojem kontextuálny novotvar sa vysvetľoval rôzne.“ 8) Napriek tomu však výsledkom je opakovanie miestnych historických vzorov, a to aj v prípade úplne nových realizácií v rámci dochovanej historickej štruktúry – vyrábanie ilúzie histórie. Na obhajobu takýchto tendencií sa zvykne operovať vytrhnutými (často aj nepresnými) formuláciami z medzinárodných dokumentov i odvolávaním sa na medzinárodnú prax v ochrane pamiatok.

Na tomto mieste dovolím si prispieť do názorového virvaru malým prehľadom toho, s akými architektonickými prejavmi sa môžeme stretnúť v lokalitách svetového kultúrneho dedičstva v rôznych krajinách Európy. Prehľad je výsledkom osobného záujmu – overiť si (nesprostredkovane, t. j. osobne), ako v inom prostredí príslušníci iných kultúr a iných tradícií sa vyrovnávajú s vážnymi požiadavkami i záväzkami vyplývajúcimi z faktu zápisu do dnes už prestížneho Zoznamu SKD. Vytvorený bol za obdobie ostatných približne 3 rokov, takže, ak sa medzičasom niečo z tu predstaveného zmenilo, prosím čitateľov o pochopenie. Príklady sú z Portugalska, Španielska, Francúzska, Talianska, Poľska. Pre prehľad takéhoto zamerania je dôležité poznať kritériá, na základe ktorých daná lokalita bola zapísaná do Zoznamu a kvôli akej mimoriadnej hodnote celosvetového významu (outstanding universal value)9).

Sintra (Portugalsko)

Malé mestečko západne od Lisabonu osadené v dynamicky modelovanom teréne. Do Zoznamu UNESCO je zapísané ako kultúrna krajina kultivovaná rôznymi kultúrami. Sintra prestavuje pioniersky prístup k romantickému tvarovaniu krajiny v 19. storočí, ktorý mal mimoriadny vplyv na rozvoj takýchto realizácií po celej Európe. Výstavba v chránenej oblasti je prísne regulovaná tak, aby sa zachoval podiel a kultivarové zloženie bohatej vegetácie. Tvaroslovie nových zásahov je rôznorodé, súčasné. Prevláda rešpektujúce využívanie staršieho stavebného fondu, ktorý sa modernizuje v detailoch.

Alhambra, Generalife a Albayzin, Granada (Španielsko)

Unikátny umelecký komplex obytnej i pevnostnej architektúry spolu s veľkolepými záhradami je výnimočným odkazom moslimského Španielska 16. storočia. Zapísaný ako majstrovské dielo ľudského génia, výnimočná architektúra vytvorená civilizáciou, ktorá už zanikla. V celom komplexe, ako v časti dokumentujúcej moslimskú kultúru, tak aj kresťanskú etapu, je prísne dodržiavaný princíp prezentácie len dochovaného stavu – chýbajúce časti výzdoby sa nerekonštruujú, nové prvky vyvolané prevádzkou komplexu (napr. zábradlia, vybavenosť pre turistov) sú priznané súčasným tvaroslovím, kontext sa dosahuje farebnosťou, resp. v materiáli.

Carcassonne (Francúzsko)

Historické mesto Carcassonne je zapísané ako vynikajúci príklad urbanizmu stredovekého opevneného mesta, kde tradícia opevneného bodu sa datuje ešte z dôb Rimanov. Výnimočne dobre dokumentuje charakter a princípy zástavby takéhoto mesta – obkoleseného hradbami, posilneného samostatne opevneným hradom, s charakteristickou štruktúrou ulíc a typickou gotickou katedrálou. Zároveň je dokumentom výnimočnej aktivity komplexnej reštaurácie jeho pevnostnej architektúry, ktorú realizoval Viollet le Duc, jeden zo zakladateľov modernej vedy pamiatkovej starostlivosti. Aktivity súčasnosti nezasahujú do urbanistickej štruktúry mesta – prísne sa rešpektuje priestorový aj hmotový charakter mesta ako celku, aj jeho zachovaných konštrukcií a vybavenosti. Čo sa týka zásahov vyvolaných zmenou funkcií (najmä otvory a ich výplne, ale aj tvary striech) tam zásahy priznávajú dobu svojej realizácie aj netradičným tvarom.

Krakow (Poľsko)

Historické jadro Krakova je zapísané už od roku 1978 ako mimoriadny príklad štruktúry sídelného mesta formovanej priebežne počas mnohých storočí komunitami rôznych etník a kultúr, pričom sú zachované stopy ich pôsobenia. Chránená je urbanistická štruktúra vrátane autentických architektonických prejavov jednotlivých domov, palácov, kostolov, aj Jagellonskej univerzity. Ambície súčasnej architektúry je možné realizovať len v rámci prísnych limitov tak, aby sa nenarušil pôvodný funkčný aj vizuálny charakter mesta. Nové realizácie sú preto prevažne doplnkového, resp. modernizačného charakteru, pričom priznávajú dobu svojho vzniku. Ku komplexnejším zásahom možno zaradiť adaptačnú a modernizačnú obnovu sídla Medzinárodného centra kultúry na Hlavnom námestí (Rynek glówny) so zasklenou nadstavbou strešného podlažia tak, aby zásah nebol vnímateľný z verejných priestorov mesta. Principiálne odlišného rázu je novostavba Mestského informačného centra v tesnej blízkosti kostola sv. Anny, na pôvodnej komunikačnej spojnici mesta s hradom Wawel a ďalej s bývalou židovskou mestskou časťou Kazimierz. Táto realizácia, napriek svojej architektonickej odlišnosti sa zaradila do kontextu mesta obohacujúco – čím dokázala invenčné zvládnutie podmienky regulácie i pamiatkovej ochrany sídla na Zozname UNESCO.

Florencia (Taliansko)

Významné centrum európskej kultúry, zapísané do Zoznamu UNESCO v roku 1982 na pamäť hnutia a zrodu kultúry renesancie, ako aj umeleckých, literárnych, architektonických a iných diel kultúry, ktoré formovali nielen život v meste a v blízkom prostredí, ale zásadne ovplyvnili rozvoj kultúry v celej Európe a následne prakticky na celom svete.

V pol. 50. rokov minulého storočia (teda dávno pred prijatím Dohovoru o ochrane svetového kultúrneho dedičstva) samospráva mesta rozhodla, že Florencia si bude nadovšetko chrániť svoje kultúrne a architektonické dedičstvo, aby mohlo celému ľudstvu slúžiť ako neporušený zdroj poznania a inšpirácie. Vtedy boli stanovené aj veľmi prísne pravidlá a regulácia pre stavebnú činnosť v meste a najmä pre novú výstavbu: Nesmela sa zmeniť panoráma mesta, ani profilácia jeho strešnej krajiny (t. j. žiadne nadstavby), nesmeli sa zastavať voľné plochy námestí, ale ani záhrad jednotlivých palácov, či domov. Tieto zásady platia dodnes. Okrem permanentnej údržby sa realizujú prakticky len adaptačné prestavby (v rozsahu limitovanom uvedenými obmedzeniami) budov/areálov v súvislosti so zmenou funkcie spravidla ako následok zmeny vlastníka. Pri týchto vstupoch je ďalšia podmienka, že zásah sa „nesmie dotknúť“ (t. j. nesmú sa meniť, nahrádzať, ani inak poškodzovať a už vôbec nie odstrániť) konštrukcií alebo častí stavby, ktoré sú nositeľmi identifikovaných kultúrnych hodnôt. Formálna stránka realizovaných zásahov sa nepredpisuje, ani neodporúča – ponecháva sa na kreativite autora. Napriek prísnym reštrikciám pri prechádzke po florentských uliciach je možné sa stretnúť s veľkým množstvom kvalitnej súdobej architektonickej, dizajnérskej a interiérovej produkcie. Článok neposkytuje priestor na primeranú prezentáciu tejto tvorby, preto uvediem len dve realizácie zo skupiny adaptácie v dôsledku zmeny funkcie.

Jednou je nové sídlo Fakulty architektúry tamojšej univerzity v priestoroch bývalých kláštorov Santa Teresa a Santa Verdiana. V oboch areáloch sa pre ďalšie využívanie zakonzervovali všetky dosiaľ funkčné konštrukcie a ich časti. Nedostatočné a prevádzkovo nevyhovujúce konštrukcie sa nahradili novými – so súčasným tvaroslovím. Ďalšou, architektonicky aj sociálne veľmi zaujímavou realizáciou je konverzia rozsiahleho areálu pôvodne kláštora Panny Márie Snežnej, ktorý sa neskôr pretransformoval a rozšíril na väznicu nazývanú Le Murate. Ako väznica slúžil až do konca 80. rokov minulého storočia. V roku 2007 bola dokončená revitalizácia komplexu ako verejný obytný súbor. Napriek zachovaniu silných tvarových asociácií väzenstva, obyvatelia komplex od počiatku vítali – lebo vďaka nemu ožila rozsiahla plocha historického jadra mesta, ktorá bola dovtedy zablokovaná.

Záver príspevku nechám na každom čitateľovi, aby si ho urobil sám – ako na základe teoretických postulátov a metodických princípov, tak aj v konfrontácii s architektonickou produkciou v lokalitách UNESCO v iných krajinách. Netvrdím, že aj inde v zahraničí sa nepoužíva „retro tvaroslovie“ a že aj tam nevznikajú ilúzie historických výkonov. Avšak, už samotný fakt existencie tu uverejnených pár príkladov svedčí o tolerancii odlišných názorov a o akceptácii aj iných prejavov. Zároveň však pripomínam, že takéto „inovačné“ obohacovanie kultúrneho prostredia historických sídiel sa realizuje v medziach prísne stanovených pravidiel na ochranu tých kultúrnych hodnôt objektov a lokalít svetového kultúrneho dedičstva, pre ktoré boli uznané ako vedomostný a skúsenostný prínos pre celú ľudskú civilizáciu (a nielen pre jej vlastníka). Všetkým by nám malo ísť o to – nezničiť ho.

 

Literatúra:

[1] GREGOROVÁ, J.: Pamiatková ochrana území v procese územného plánovania. In: Urbanita, 24. ročník, č. 2/2012. ISSN 0139-5912. S. 6-10

[2] IŽVOLT, P.: Autenticita a etika pri obnove pamiatok, In: BARDKONTAKT 2012, Problematika mestských pamiatkových centier. Mestský úrad Bardejov 2012. ISBN 978-80-971106-3-5. S.104-106

[3] JOKILEHTO, J.: A History of Architectural Conservation. D. Phil. Thesis. University of York, England, Institut of Advanced Architectural Studies. 1986, Dostupné na internete, november 2005

[4] KLINDA, J.: Svetové kultúrne a prírodné dedičstvo, Ministerstvo životného prostredia SR, Bratislava, 2000 ISBN 80-888-33-23-X

[5] KRÁĽOVÁ, E.: Rekonštrukcie a ochrana pamiatok, Vydavateľstvo SVŠT, Bratislava 1984

[6] VIO, I. – FIDONE, F. – DE CARLO, G.: Il recupero come il progetto. In: Recuperare l_ edilizia. Alberto Greco editore. Ročník V., č. 24 – November 2001

[7] Vienna Memorandum on „World Heritage and Contemporary Aechitecture – Managing the Historic Urban Landscape“ and Decision 29 COM 5D. Dokument UNESCO č. WHC-05/15.GA/INF.7. Dostupné na internete (august 2012): http://www.google.sk/url?sa=t&rct=j& q=&esrc=s&source=web&cd=1&ved=0 CCIQFjAA&url=http%3A%2F%2Fwhc.u nesco.org%2Farchive%2F2005%2Fwhc 05-15ga inf7e.doc&ei=gTVQUJXBINHAtAaWg4GADw& usg=AFQjCNGBC x8ToK8pViCDiWMdMUepSdhOw&- sig2=YSrDh4NY4Zhh_W9WpyLGag

[8] The World Heritage Convention. In: http://whc.unesco.org/en/convention/

[9] The Operational Guidelines for the Implementation of the World Heritage Convention. In: http://whc.unesco. org/pg.cfm?cid=57 [10] World Heritage List. In: http://whc.unesco.org/en/list/

1) Dohovor, úvod.2) Kráľová (1984), s. 16.3) Dohovor, čl. 5 písm. d).4) Smernica, č. 24 písm b) (i).5) Tamtiež.6) Gregorová (2012), s. 7.7) Tamtiež.8) Tamtiež.9) Tieto údaje sú sprístupnené pri každom jednom zápise do Zoznamu svetového kultúrnehodedičstva prístupnom na internete.

Klíčová slova:

památková péče

Mohlo by vás zajímat

Generální partner
Hlavní partneři