Bytový dom Trnava

Středa, 20. Březen 2013 - 14:59
| Napsal:

Obytný dom Leonardo v Trnave po tieto dni ešte len dokončujú a už je s ním spojený šťavnatý škandál. Diskutovalo sa o ňom, písalo v odbornej tlači /1/ a viac sa o ňom dá dozvedieť na webe /2/. Sám som sa venoval tomu, ako partikulárními limitmi nepodviazať tie architektonické riešenia, ktoré sú invenčné a prekračujú bežnú produkciu /3/. V stručnosti išlo o to, že architektka s investorom nedodržali všetky prísne pamiatkarske požiadavky. /4/

Fotoalbum: 
Katalogový list: 
Autor Andrea Klimko
Ateliér Andrea Klimko architecture
Spolupracovníci Pavol Kollár
Světadíl Evropa
Země Slovensko
Město Trnava
Ulice, číslo Hollého
Datum projektu 2011
Datum realizace 2012
Užitná plocha 5 430.00m2
Plocha pozemku 1 410.00m2

Prekabátená architektura

Prvý projekt vznikol vo vyzvanej súťaži roku 2007 mimo pamiatkových limitov. Svieži medenozlatý dom mal zreteľnú šikmú strechu a bol preložený šikmou medzerou s dvadsaťmetrovým preklenutím. Do vnútra bloku sa obracal takpovediac moderne prostou fasádou. Fasáda do ulice však mala byť pokrytá plechom takisto ako oná sedlová strecha. Poznáte iste ten spôsob, ako sa dá z konvenčnej strechy vytvoriť geometrická archetypálna podoba bez toho, aby bola konvenčná: rovnaký materiál povrchu a žiadna rímsa, skrytý odkvapový žľab, minimalistické detaily... Architektka už raz doplatila na svoj odvážny zámer stvárnenia povrchu budovy, keď bratislavské Relaxx centrum chcela mať z holého betónu. Musela ho však obložiť izoláciou a plechom; čím sa stratili plynulé prechody oblých tvarov do podpier, na ktorých objekt stojí.

Tu v Trnave však narazila na iný problém: na požadavky ochrankýň pamiatok. Dom stojí na jednom zo spustnutých miest jedného z našich najväčších historických mestských jadier. Už pred rokom 1989 sa v trnavskom jadre stavalo veľa nových objektov. Celé bloky sa tu nedarilo ani vtedy a nedarí sa ani teraz obnoviť v ich historickej podobe. Sám som písal už niekoľko ráz o stavbách, na svoju dobu dobrých: o Lýskovom obchodnom dome, o Danákovom Tatraskle i kultúrnom dome. /5/ Bývalý Stavoprojekt (architekt M. Remenár) bol pre mňa jedným z našich najlepších príkladov brutalizmu, aj s tými nevedomky brutalistickými socialistickými materiálmi. Bol by si býval zaslúžil pamiatkovú ochranu. Dnes však už má úplne nový a efektný kabát a staré krivé betóny vidno už len tam, kde ho nedorobili. Nečudujem sa frustrácii trnavských pamiatkariek, ktoré bojujú o záchranu stôp minulého a stále sa im dokonca priamo v jadre rozpadávajú celé skupiny opustených budov.

A tu sa zjavila sebavedomá architektka s provokujúco nekonvenčným objektom. Mal sa postaviť v bezprostrednom kontakte s chránenými budovami starej univerzity a takmer susedí s dôstojnou barokovou katedrálou. Architektka (spoluautorsky s Pavlom Kolárom) sformovala dom ako pevný mohutný objem, ktorý sa už neprispôsobuje minulému členeniu parciel a ktorý práve pevnou jasnou hmotou dokáže byť partnerom veľkých univerzitných budov nablízku. Ten kút mesta som si roky pamätal ako časť s neobyčajne veľkomestskou mierkou, prekvapujúcou na malú Trnavu, zátišie nie nijako drobné či pitoreskné, aké sú v našich drobných mestách obvyklé a ktoré máme radi pre ich útulnú malosť. Najmä vysoký bočný múr katedrály vytvára tento dojem a myslím si, že autorom projektu sa podarilo práve tou veľkou formou postaviť mu náprotivok. S tým je spojená aj sivooceľová farba plechového (titán-zinkového) obkladu. Je vážna, dôstojná, možno aj lepšia, ako tá povodně zamýšľaná medená.

Vznikol dôstojný dom, partner pre okolité stavby, ktorý sa vyhol historizujúcim drobnostiam, zľahkovážnej rozehranosti a lentilkovej farebnosti, ktoré sa s obľubou ponúkajú na schválenie v historických jadrách. A darí sa im. No je to napospol na hovno architektúra. Nerezignovalo sa tu na prívetivosť, obsiahnutá je v kultivovaných proporciách otvorov v rozmanitom rytme a v presvietenej belobe dvorovej západnej fasády. Autorka sa nebála ani jasného južného štítu, ktorým končí sedlová strecha. Práve ten štít možno príliš provokoval, počíta sa však s tým, že sa tu ulica kompaktne dostavia a on sa stratí. Práve časté zábery na tento štít sa zneužívajú na kritiku budovy, avšak dominantné je druhé nárožie budovy so zalomenou sedlovou strechou. (To dosť stratilo oproti súťažnému návrhu.) Vcelku je to však budova s výborným konceptom, ktorý dokázal nielen reagovať na prvoplánové, ale aj na principiálnejšie roviny historickej zástavby slovenského Ríma.

Dom stojí pozdĺž ulice (Hollého), do ktorej sa obracajú priestory určené na prízemí a na časti poschodí pre občiansku vybavenosť. Vo vyšších poschodích (pomerne hlbokých, parcela je totiž intenzívne využitá) a aj v ustupujúcich strešných podlažiach so strešnými oknami sú byty, prístupné z dvoch schodísk. V suteréne má dom garáže. Veľká hmota je prerušená priečnym otvorom, kterým sa dá prejsť do dvora; z priechodu sú prístupné stredné trakty objektu. Otvor je menej dynamický ako ten, ktorý bol v súťažnom návrhu, ale stále ešte je reflexiou aktuálních trendov v dnešnej architektúre a jasne umiestňuje dielo do dneška, nie do umelo vytvorenej pseudodoby, ako sa to často pri domoch kompromisne formovaných pre historické prostredie stáva.

Pre nesplnenie viacerých pamiatkarskych požiadaviek (napr. omietka na fasáde) sa však dokončenie domu Leonardo oddialilo. Objekt už mal svoj definitívny titán-zinkový kabát, ale pamiatkari neustúpili. Tak sa pristúpilo k tomu, že sa pridal ďalší plášť: na spoje pôvodných plechov pripli lišty, na ne priskrutkovali platne z akéhosi sklogranulátu pokryté umelohmotnou sieťkou a napokon prišla stierková omietka. Stopy tejto sofistikovanej márnosti sa ešte sem tam na osteniach okien dajú vidieť.

No a nakoniec ešte jedna vec, o ktorej nerád hovorím. Nerád preto, lebo vždy automaticky rozlišujem medzi pomenovaním architekt a architektka, pričom nevidím žiadne diskriminujúce rodové rozdiely, neobľubujem umelé rozdeľovanie a obzvlášť zaznávanie žien. „Architektom“ tohto domu je žena. Už párkrát dokázal (ergo dokázala), že je výborná architektka. Prinajmenšom raz s Andrejom Alexym na dome nazvanom Mondrian v Bratislave a aj na spomínanom telocvičnom dome v Petržalke (Relaxx centrum, s Petrom Kručayom). Teraz zasa v spoluautorstve s Pavlom Kollárom. Nastáva konečne čas, keď dobré diela nebudú len číro samčími? Autorka by si naozaj zaslúžila, aby sa jej darilo lepšie, ako pri patáliách s Leonardom. V Prahe som sa na moje prekvapenie dozvedel, že do češtiny prenikajú aj slovakizmy: jedným z nich je sloveso prekabátiť. Ale Česi nepochopili jeho slovenský význam, ktorý všetci poznáme, a používajú ho v zmysle: „preobliecť“, teda vymeniť kabát. Mám dojem, že architektúra tohoto trnavského domu je prekabátená v oboch významech tohto slova.

Poznámky:

1 Petránsky, Ľ.: Leonardo v Trnave – votrelec v historickej zástavbe. ASB 19, 2012, 3; Gregorová, J.: „Nové“ v pamiatkových štruktúrach so špecifickým režimom. Fórum architektúry 22, 2012, 3, 12.

2 http://www.architecture.sk/akcia/207/dialog-starej-a-novejarchitektury

3 Dulla, M.: Otvorený list trnavským pamiatkarom. K trnavským stratám a nálezom. Fórum architektúry 22, 2012, 3, 12; Dulla, M.: K trnavským stratám a nálezom. ASB 19, 2012, 5, 8.

4 Krajský pamiatkový úrad požadoval drobnú zástavu na spôsob meštianskej architektúry historickej Trnavy; fasádne otvory mali byť veľkosťou a proporciou podobné tým na historickej architektúre (obdĺžnik na výšku, šírka okolo metra); mali sa použiť materiály pripomínajúce tradičné, čiže napríklad kompaktný zatepľovací systém so štrukturálnou omietkou; výplne otvorov mali byť drevené, krytina klasická červená keramická; omietka svetlá (najlepšie béžová alebo svetlosivá) a mala sa zohľadniť niekdajšia historická parcelácia, čiže dom sa mal rozdeliť na dva a mali tu byť naznačené prejazdy do dvorov v rozmeroch podobných historickým (veľkosti cca 2 x 3 metre).

5 Hlavne v publikáciách Zalčík, T. – Dulla, M.: Slovenská architektúra 1976 – 1980. Bratislava, Veda 1982; Dulla, M. – Moravčíková, H. H.: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002.

Převzato z partnerského časopisu ARCH

Klíčová slova: