POSTMODERNIZMUS 2.0?

autor Charles Jencks

název The Story of Post-Modernism. Five Decades of the Ironic, Iconic and Critical in Architecture

vydal John Wiley & Sons Ltd., Chichester, Velká Británie

rok 2011

počet stran 272

ISBN 978-0-470-68895-3

„We could say that every age has its own postmodern, just as every age has its own form of mannerism (in fact, I wonder if postmodern is not simply the modern name for *Manierismus*...)“. Eco, Umberto: A Correspondence on Postmodernism with Stefano Rosso in Hoesterey. Boundary 2, Vol. 12, No. 1 (Autumn, 1983), s. 1 – 13, s. 242 – 243.

Charles Jencks (1939), americký teoretik architektúry a krajinný architekt, sa stal svetoznámym vďaka svojej provokatívnej knihe The Language of Post-Modern Architecture (1977). Spopularizovala nastupujúcu postmodernú architektúru a urobila z neho jej hlavného guru na celé sedemdesiate a osemdesiate roky. Toto obdobie ukončilo nadvládu modernej architektúry, ktorej koniec deklaroval pri asanácii vzorovej obytnej štvrte Pruitt-Igoe v St. Louis, Missouri, v roku 1972, postupne demolovanej vlastnými obyvateľmi. Vo svojich knihách vytvoril celú sústavu vlastných pojmov, ktorými vtipne a výstižne zmapoval situáciu svojej doby. Vytvoril pluralistický filozofický prístup koexistenciou viacerých paralelných architektonických prúdov v postmodernizme, ktoré nazval postupne historicizmus, revivalizmus, neovernakulárny štýl, ad hoc urbanizmus, metaforická architektúra a postmoderný priestor. Jeho ľahký novinársky štýl, ktorými opisoval aj zložité súvislosti, bol osviežením v kontexte zložitých filozofizujúcich tém tej doby. Jeho ambície boli ďalekosiahle – už vo svojej skoršej knihe Modern Movements in Architecture (1973) odhalil 5 hlavných prúdov v celej modernej architektúre, zahrnujúcich aj postmodernú architektúru. Prúdy nazval postupne logický, idealistický, rozporný, intuitívny, aktivistický a ilustroval ich vo forme veľkej tabuľky so zmenou ich vzájomných proporcií v čase, pripomínajúcej riečnu deltu. Jencks sa nebojí veľkých syntéz – vo svojom hodnotení architektúry celého 20. storočia (Jencks‘s theory of evolution, Architectural Review 6/2000) použil práve toto delenie. So svojou mnohostrannosťou a usilovnosťou je kombinovaným systematizujúcim Linném a evolučným Darwinom súčasnej architektúry.

Od svojich prvých krokov v šesťdesiatych rokoch však prešla postmoderná architektúra zrýchleným a rozporuplným vývojom, v ktorom sa prelínali hodnotné i problémové časti. Nakoniec sa ako všetky ostatné smery nevyhla klesnutiu až do lacnej komerčnosti a „Ersatz“ štýlovosti.

Charles Jencks je dodnes inteligentný a pohotový glosátor (svoje bakalárske štúdium absolvoval z anglickej literatúry, až magisterské z architektúry), a preto sa so záujmom očakávala jeho zhrňujúca práca, v ktorej by sa s odstupom času vrátil k podnetnému postmodernistickému obdobiu vo vývoji architektúry a objektívne prehodnotil svoje vtedajšie zámery a ich skutočné realizácie.

Nebol by to Jencks, keby svojím ľahkým prístupom nešokoval aj v predkladanej knihe. Nikoho nenechal na pochybách a hneď v prvej vete knihy oznámil, že „Po miléniu sa postmodernizmus vrátil ako hlavné hnutie v umení – vo všetkom okrem názvu.“ (s. 9) Vytvára alternatívu mechanistickému modernizmu a suchému minimalizmu, pretože naďalej používa ornament, rastie význam ikonických (sochársky modelovaných) objektov – používa prakticky celý repertoár postmodernej architektúry. Vyvinuli sa len jej technické prostriedky – hlavne nástupom digitálnej architektúry a internetu –, ale princípy zostali. Týmto obratom sa z knihy stal sprievodca po súčasnej architektúre, chápanej ako druhé, plnšie, obrodenie postmodernizmu po roku 2000 s nájdením všetkých podstatných charakteristík, ktoré odhalil už v minulosti. Postmodernizmus ako etapa nasledujúca po modernizme teda trvá dodnes, ibaže, bohužiaľ, medzičasom stratil svoj názov. Napriek očakávaniu sa tak kniha nevenuje hlbšiemu rozboru uzatvorenej historickej etapy, ale naopak hľadaniu styčných bodov medzi ňou a súčasnosťou.

Tejto myšlienkovej konštrukcii autor prispôsobil členenie celej knihy, aby ozrejmil toto svoje osobité chápanie.

V časti I. (Perfektná búrka postmodernizmu) krátko rekapituluje začiatky postmodernistickej „revolúcie“ postupne od päťdesiatych po šesťdesiate roky a ukončuje ju svojou monumentálnou („riečnou“) tabuľkou (s. 48 – 49), ktorá je vedená od roku 1960 až po rok 2010 s menami najvýznačnejších prúdov a architektov, ale v základnom postmodernistickom členení z roku 1977 (od historizmu po postmoderný priestor). Na ňu sa potom odvoláva v celom ďalšom texte a vytvára z nej základný rámec svojho prístupu.

V časti II. (Hľadanie rozdielov, nájdenie jednoty) postupne prechádza najcharakteristickejšie postmodernistické realizácie podľa svojich vlastných kategórií (obľúbený radikálny eklekticizmus, kontextualizmus, postmoderný klasicizmus), ale text dopĺňa i s presahmi do súčasnosti – „modernisti sa stali postmodernými“ (s. 99). Vysvetľuje nadväznosť J. Stirlinga a M. Wilforda na neskoršie realizácie I. M. Peia, N. Fostera, D. Chipperfielda a i. Podľa neho sa stal postmoderným aj P. Zumthor (St. Kolumba Church, Kolín, 2007, s. 108) pre svoju tesnú spoluprácu s klientom, ale aj Herzog & de Meuron (CaixaForum, Madrid, 2008, s. 111).

V časti III. (Ku kritickému modernizmu) sa zaoberá kritickým modernizmom ako svojsky chápaným problémom mesta – od koncepcií šesťdesiatych rokov (J. Jacobs, komplexita, kontext) cez heteropolis a komerčne ikonické mrakodrapy (SOM, Jin Mao Tower, Shanghai 1999) po ekologické snahy (BEDZED London 2003, E. Francois). Venuje sa neskorším realizáciám architektov, ktorých začiatky boli spojené s postmodernizmom a doteraz cíti túto spojitosť – Rema Koolhaasa, Stevena Holla, Toya Ita s konceptmi poróznych stavieb. Nemôže vynechať svojho obľúbeného P. Eisenmana ako protagonistu kritického jazyka architektúry.

V časti IV. (Komplexita a prírodný ornament) sa už plne venuje súčasnej architektúre – prírodným inšpiráciám a hlavne ornamentu. Oceňuje úlohu nových digitálnych nástrojov navrhovania pri tvorbe zložitých zakrivených geometrií a ornamentov, ktoré sa stali samostatným prvkom stavby. Tento prístup, založený na nových vedeckých koncepciách („Complexity II“ – nelineárne prístupy), si vynucuje aj nové významové a estetické stvárnenie – ich metafyzická ikonografia ich spája s postmodernou érou. Prístup ilustruje stavbami ateliérov NOX, F. Gehryho, M. Fuksasa, LAB a iných. Ornament nachádza v dielach T. Ita, PTW, EMBT (Santa Caterina Market, Barcelona 2005, s. 191), Herzog & de Meurona, prácach F. Moussaviho a iných.

Dokončení na další straně.

převzato z partnerského časopisu ARCH

obsah časopisu ARCH 01-02/2012 zde

Posledná V. časť (Príchod kozmických ikon) je skoro samostatnou časťou, zaoberajúcou sa jeho obľúbenou témou ikonických stavieb. Priznáva ich metaforické pôsobenie, ale poukazuje aj na ich komerčné pôsobenie (Bilbao efekt, s. 204, podľa Guggenheim Museum, Bilbao, F. Gehry, 1997, ako i ďalších jeho stavieb, ale aj D. Libeskind, Coop Himmelb(l)au). Celistvá symbolická architektúra je preňho zložením každodenných a kozmických znakov. Nie je už jednoduchým zavesením symbolu na stavbu, ako sa predpokladalo v šesťdesiatych rokoch. Medzi najfascinujúcejšie ikonické stavby zaraďuje práce S. Calatravu, R. Koolhaasa, N. Fostera a Herzog & de Meurona (s. 225 – 238). V závere sa venuje veľkým ikonickým stavbám hlavne v arabskom svete, kde sa realizujú najpodnetnejšie stavby (s. 243 – 245).

K tejto poslednej časti prekvapivo pridáva odsek, nazvaný Predčasný záver: ikonológia postmodernizmu? (s. 238 – 243). Akosi mimochodom sa púšťa do dlho očakávanej neurčitej rekapitulácie nádejí a reálnych výsledkov postmodernizmu ako celku. Ako zlyhanie pociťuje boj za autentickú lokálnu kultúru v podmienkach súčasnej silnej globalizácie. Slávne „dvojité kódovanie“ prinieslo viac bezduchých výsledkov ako výnimočných stavieb. Medzi nespochybniteľné úspechy kladie pluralizmus prístupov namiesto prevládajúceho jednotného štýlu. Postmodernizmus uvoľnil tvorivý potenciál nových tvarov, farieb a imaginácie a legitimizoval dovtedy potlačované prístupy v architektúre. Kontextuálny urbanizmus ukázal cestu pretvárania prostredia bez jeho poškodzovania. Témy abstraktných prístupov od primitívnych ku kozmickým sa vrátili do dnešnej doby aj vďaka postmodernému obdobiu. Jazyk postmodernizmu rozšíril vyjadrovací repertoár architektúry. V súčasnosti sú späť všetky rétorické prostriedky – ornament, farba, vtip, metafora, znakovosť, výraz materiálov –, ktorých výsledkom je menej vulgárne a bohatšie prostredie.

Samostatnou časťou knihy sú zaujímavé kresby od Madelon Vriesendorp, ktoré zobrazujú metaforické významy komentovaných stavieb. Poukazujú na obrazné/symbolické/ semiotické chápanie architektúry, charakteristické pre všetky práce Charlesa Jencksa.

Je to trochu smutné čítanie. Snáď ho treba chápať ako neskoré dielo bystrého a originálneho teoretika a historika, ktorý bol vo svojej dobe objavný a veľmi širokým časovým a obsahovým záberom podstatne prispel k vývoju svetovej architektúry. Jeho snaha vložiť súčasnú rozsiahlu architektonickú scénu do už trochu tesného teoretického rámca z osemdesiatych rokov vyznieva až násilne a nepresvedčivo. Napriek tomu sú jeho postrehy stále podnetné a z jeho pohľadu výstižné. Ako sám spomína, prešiel skoro všetky spomínané stavby na celom svete a poznal sa osobne so všetkými hlavnými svetovými architektonickými protagonistami, ale aj s veľa inými architektmi (i z bývalej ČSSR). Milé sú jeho osobné zážitky z rozhovorov (napr. diskusia pri večeri v Londýne v roku 1983 s M. Gravesom a N. Fosterom, ktorí sa nemali v láske – všetci s manželkami, „nepríjemná večera pre všetkých“ s. 82 – 83).

Jeho záber je dodnes encyklopedický a je snáď jediným žijúcim priamym svedkom všetkých podstatných architektonických počinov druhej polovice 20. storočia. Svoje „odcházení“ zvláda s noblesou, ktorú mu treba len závidieť.

Vladimír Šimkovič

převzato z partnerského časopisu ARCH

obsah časopisu ARCH 01-02/2012 zde