Dům smutku

Čtvrtek, 15. Prosinec 2011 - 1:00
| Napsal:

Ušľachtilá prostota – povedal by slovníkom konca 19. storočia človek filozoficky vzdelaný. Slovo prostota sa ešte používa, to prvé už dnešnej generácii veľa nehovorí...

Fotoalbum: 
Katalogový list: 
Autor Eva Teplanová, Igor Teplan
Země Slovensko
Město Uhorské
Datum projektu 2004
Datum realizace 2006
Užitná plocha 93.19m2
Zastavěná plocha 174.05m2

Obec Uhorské leží na okraji Slovenského Rudohoria, v krásnom prírodnom prostredí, s ubúdajúcim počtom obyvateľov a s viditeľnými znakmi kedysi lepších časov. Nachádza sa v blízkosti prírodných zdrojov, ktoré síce neprinášali bohatstvo, ale dovolili tu prežiť – sklárom, tehliarom s roľníckym zázemím.

Budovy v obci boli postavené z nepálených tehál a vo svojom zániku splývajú so zemou ako ľudia – prach si a na prach sa obrátiš... Táto myšlienka sa stáva zmysluplnou pri výstupe na plošinu nad obcou, na ktorej stojí barokový kostol s lipami, vzadu sa črtá drobnopis cintorína a v strede medzi nimi dominuje svojou belobou nový objekt. Jeho autor túto cestu pozná dôverne od detstva, jej priestor má zmapovaný krokmi, očami, spomienkami, ale aj poznaním.

Nový objekt nás uvádza do stredu samého časopriestoru. Budovy nás na prvý pohľad informujú o svojich časových parametroch, uvádzajú nás do minulosti alebo do budúcnosti či inakosti, ak predbiehajú obvyklé vzory svojho prostredia, zvyklostí životného štýlu, funkčnosti, vytvárajú neobvyklé priestory a tvary, ktoré sú nám niekedy cudzie alebo iba nové. Objekt, zdanlivo tradičný, je v jednote so svojím časopriestorom. Jeho podobnosť s domom je nadčasová, nie je to konkrétny dom – ale archetyp, symbol. Ožíva v ňom ešte pamäť doby, keď dom – DOMUS – bol miestom pre každodenný život človeka a jeho najbližšej komunity – pokrvnej rodiny –, počnúc narodením a končiac smrťou, rozlúčením a vyprevadením na miesto konečného odpočinku. Dom bol miesto práce, regenerácie síl, zrodu a odchodu pokolení a s tým spojených rituálov. Prevaha analytického princípu nielen vo vede, ale aj v myslení a v živote ako aj vystupňovaný individualizmus, hraničiaci až so sebectvom, odlúčili od seba túto odvekú syntézu. Opatera chorých a smrť sa uskutočňujú za bielymi závesmi nemocničných izieb a hospicov podľa zdravotníckych a hygienických princípov. Ojedinelý rituál má svoj vlastný priestor. Pre rozlúčku živých a mŕtvych sa vytvorili Domy smútku.

Dom smútku v Uhorskom je vytvorený minimalistickými architektonickými prostriedkami. I keď jeho funkcia nie je označená žiadnym výtvarným alebo sakrálnym symbolom, na jeho vyššie poslanie upozorní jeho situovanie, žiarivá beloba, neobvyklé tvary a umiestnenie okien. Okná hrajú dôležitú úlohu aj v interiéri v premenách prírodného osvetlenia a v priehľadoch. Na severnej strane cez úzku cezúru okna vidíme v exteriéri ležiaci kamenný hranol – katafalk, akoby nemenný zrkadlový obraz prenosného katafalku v interiéri.

Je nasmerovaný k cintorínu, cieľu poslednej cesty ľudského tela. V celkovom vizuálnom vneme severnej časti interiéru má silný účinok kontrast plošného reliéfu „bielej v bielom“ na stene (abstrahovaný motív poľnej trávy) voči hmote kamenného „katafalku“, viditeľnej v priezore okna . K hlavnému objektu sa spojovacou chodbou pripája menší nečlenený objekt s technickým zázemím (chladiaci priestor, voda, hygienické priestory). Pozdĺžny priestor hlavného objektu je riešený aj pre väčší počet prítomných s možnosťou otvárania svojej južnej časti priebežným pásom brán. Autori vo svojom zámere využili aj torzá staršieho kamenného objektu, a to skôr v symbolickom a estetickom význame – ako odtok pre dažďovú vodu (večný kolobeh) alebo proste ako pripomienku plynutia času.

V tomto dome sa nebýva. Je to pasáž – prechádza sa ním na onen svet. Ten smútok je smútkom živých. Na záver by som ešte položila otázku: Aký je rozdiel medzi vizuálnou kultúrou a kultúrou, vyjadrenou vizuálnymi prostriedkami? V tomto prípade som sa snažila priblížiť tej druhej alternatíve.

Převzato z partnerského časopisu ARCH