BOMB(astické) sociálne bývanie

Pátek, 29. Červen 2012 - 2:00
| Napsal:

Floridsdorf, 21. viedenský obvod, je svojráznou časťou Viedne. Historická nezávislosť (k Viedni bol pripojený až na prelome 19. a 20. storočia) sa zrkadlí v silnom stotožňovaní sa s miestom u „domácich“ a, naopak, v tak trochu odťažitom vnímaní zo strany rodilých (rozumej pravobrežných) Viedenčanov.

Katalogový list: 
Ateliér gernerºgerner plus, Rajek Barosch Landschaftsarchitektur
Stavebník Heimbau
Světadíl Evropa
Země Rakousko
Město Vídeň
Datum projektu 2007
Datum realizace 2011
Zastavěná plocha 2 913.00m2
Plocha pozemku 9 260.00m2
Fotoalbum: 

Rodilí Viedenčania vnímajú Floridsdorf len ako „zadunajsko“- dedinské predmestie, aj napriek tomu, že je dopravne výborne napojený priamo na centrum mesta (električka, metro i auto) a dostupnosť je neporovnateľne lepšia ako u mnohých iných, i ľavostranných, viedenských obvodov. Floridsdorf má okrem toho aj veľký rozvojový potenciál – voľných a sanácie potrebných plôch je tu dostatok, rovnako ako zelene. Väčšinu obyvateľov Floridsdorfu tvoria starousadlíci, ktorý sa v štvrti narodili, ženia sa, vychovávajú deti i zomierajú a aj keď nejakú časť života prežijú inde, do Floridsdorfu sa napokon vrátia. Podľa štatistických údajov je vo Floridsdorfe percentuálne najzastúpenejšia skupina rodín s deťmi a starších ľudí. Nečudo – priestor, pokoj, bezpečie a akási domáckosť súvisiaca s charakterom štvrte na jednej strane a cenová i dopravná dostupnosť a prírodné danosti (malebné zákutia okolia starého ramena Dunaja a zeleň Bisambergskej pahorkatiny) na strane druhej sú žiadanou kombináciou pre tieto skupiny obyvateľstva.

Novovybudované sídlisko, ktorého súčasťou je aj bytový dom Bomb, je lokalizované necelých 800 m od starého ramena Dunaja na niekdajšom mieste fabriky Bombardier – závodov dopravnej mechaniky (kedysi konské koče, neskôr autá, lietadlá a napokon električky). Priemyselné budovy boli asanované a na uvoľnené pozemky mesto Viedeň vypísalo tradične prísnu verejnú súťaž s úmyslom vytvoriť obytnú zástavbu v zeleni s bytmi s dotovaným nájmom (jedna z viedenských obdôb sociálneho bývania). Do súťaže, na rozdiel od našich pomerov, vstupujú a sú komisiou s účasťou mesta hodnotení architekti už spolu s konkrétnymi stavebníkmi/investormi, aby sa predišlo neskorším špekuláciám a podvodom. Dôkazom, že tento systém výborne funguje, je vysoká architektonická i urbanistická kvalita bytovej výstavby vo Viedni. Keďže v našom prípade išlo o zástavbu s dotovanými bytmi, bol aj samotný proces výstavby ostro sledovaný a kontrolovaný. Spôsobilo to síce nutnosť dodržať aj tie najprísnejšie bezpečnostné a požiarne opatrenia (čo sa pri čisto privátne financovanej výstavbe často obchádza), výsledkom však je príjemná kompozícia viacerých veľmi kvalitných bytových domov urbanisticky prepojených veľkorysým spoločným oddychovo-relaxačným exteriérom. Pri zhliadnutí realizovaného je pre našinca len ťažko uveriteľné, že aj takto môže vyzerať sociálna výstavba.

Samotný bytový dom je na prvý pohľad pomerne masívny, do tvaru rozbiehajúceho sa U formovaný dom. Vo vnútri na juh sa otvárajúcej hmoty je ukrytý veľmi príjemný zelený vútroblok. Pre osobu zvyknutú na bratislavské pomery, kde častým zištným neduhom parterov bytových domov je ich prenechanie na komerčné účely, je trochu zarážajúce, že presklené a s okolím komunikujúce steny parteru neskrývajú kaviareň, obchod či pobočku banky, ale dôsledne slúžia samotným obyvateľom domu. A tak sa hordy bicyklov a detských kočíky vyhrievajú v slnečných lúčoch, spoločná práčovňa s príjemným posedením sa stáva útočiskom noviny čítajúceho mužského pokolenia (ktoré preto – áno, dokonca s radosťou – prebralo úlohu prania), spoločenské miestnosti s kuchynkou a sedením či detský kútik plne vychutnávajú možnosť priameho kontaktu s exteriérom a dokonca aj tých pár málo exponovaných predzáhradiek všeobecnou družnosťou získava na atraktívnosti. Bytovka tak neprišla o svoje dôležité súkromné funkčné priestory, naopak, maximálne využila otázny potenciál prízemia jednoznačne pre svoj všeobecný benefit.

Otázkou, ktorá sa pri pohľade na presklený parter s doslova vystaveným majetkom nájomcov a pri pohľade na sklené čelá prízemných bytov okamžite natíska, je problém kriminality. Úplná absencia akýchkoľvek u nás bežných opatrení ako mreže, ploty a ostatné drôty, či už zo strany stavebníka alebo zo strany nájomcov, (pozitívne) prekvapuje, najmä ak si uvedomíme, že dom je plne zabývaný. Po debate s domácimi, stavebníkom a hlbšej úvahe sa odkrývajú možné odpovede. Citlivé časti parteru aj prízemné byty sú z veľkej časti orientované do vnútorného dvora, kde sú de facto pod neustálym prirodzeným dohľadom. Otvorený preslnený parter vytvára silný psychologický efekt „nie je čo skrývať = nie je prečo kradnúť“. Zrejme svoj podiel má aj charakter štvrte a jej obyvateľov a celková kultúra prostredia, čo vytvára atmosférou súdržnosti, rešpektu, kontinuity a výraznej identifikácie s miestom a pôsobí ako silná brzda prejavom vandalizmu a kriminality. A možno je to aj o obyčajnej dôvere k človeku – pozri, aké skvelé veci ti ponúkam, dôverujem ti, je na tebe, ako s tým naložíš. A možno je to iba dočasný stav – neobjavenosť či ostych z nového a časom to príde. A možno je to iba pokrútený pohľad našinca, zvyknutého na iné spoločenské pomery, že mu takéto (fungujúce) riešenie príde ako fatamorgána.

 

Bomb napriek svojej masívnosti nepôsobí veľmi ťažkopádne. Vďačí za to premyslenej autorskej hre s hmotovou a materiálovou kompozíciou, s rôznorodými dynamizujúcimi skoseniami a odľahčujúcim podkasaním hmoty a nemálo k tomu prispievajú aj kompletne presklené domové komunikácie a už spomínaný komunikatívny parter. Najmasívnejšou, severnou, stranou je otočený k pomerne neartikulovanej a hrubohmotnej pôvodnej zástavbe do ulice. Vytvára tým žiadanú clonu pre zvyšok útlejšej novej zástavby a zároveň adekvátny pendant konsolidujúci uličný profil. Tendenčná kombinácia bielej omietky a pistáciového vláknocementového obkladu je pre súčasné oko síce už viac než otrepanou frázou, vďaka jej dôslednému zopakovaniu v celej susediacej novej zástavbe však pôsobí aspoň koncepčne a harmonizujúco.

Aj pri vstupe do interiéru sám seba človek ťažšie presviedča, že skutočne ide o bytový dom sociálneho charakteru. Je pravda, že byty nemajú luxusné výmery či nečakané vybavenie, ale idea celkovej priestorovej koncepcie vynahrádza všetko, čo by mohlo chýbať. Nosným pilierom je totiž dostatok denného svetla vo všetkých častiach interiéru, dostatok priestoru na prirodzenú socializáciu obyvateľov v spoločných priestoroch, možnosť flexibilného dispozičného usporiadania jednotlivých bytov a súkromný exteriér pre každého. V praxi to znamená denným svetlom zo všetkých strán zaliate obe, vertikálne otvorené, domové komunikácie, ktorých výmera a lievikovité tvarovanie smerom k preskleným fasádam/ streche vytvárajú atraktívne komunikačné priestory (vo svojom skutočnom význame slova) a umožňujú obyvateľom nenásilne interagovať mimo svojich štyroch stien. V praxi to znamená aj to, že podzemná garáž má prirodzené vetranie a svetlo vtipne vyriešené cez svetlíky skryté v praktickom drevenom lavicovom sedení v zelenom vnútrobloku. A napokon to v praxi znamená, že byty sú vďaka pásovým oknám a ľahkým priečkam v rámci masívnej základnej štruktúry jednoducho prispôsobiteľné akýmkoľvek prípadným životným zmenám nájomcov a že každý byt má luxus vlastného exteriérového priestoru, či už v podobe veľkého balkóna, lodžie alebo dokonca predzáhradky. Nečakaným nadštandardom je vlastný wellness-priestor so saunou orientovaný na fasádu na 1. poschodí pod vykonzolovaným krídlom a tým rovnako ako všetok ostatný priestor osvetlený denným svetlom. Neslúži však len obyvateľom samotnej bytovky, ale rovnako aj všetkým obyvateľom bytoviek zvyšnej novej zástavby. Pri veľmi dôslednom skúmaní človek objaví aj menšie ústupky škrtiacej finančnej ruke a bedlivému, na bezpečnosť dbajúcemu oku štátneho investora – či už sú to plné zábradlia zo sadrokartónu (miesto pôvodne zamýšľaného betónu), ktoré sa silnejším nárazom ľahko poškodia, alebo rôzne oku nelahodiace technické detaily požiarnej a bezpečnostnej ochrany. Nič z toho však výrazne nezmenšuje pôžitok z koncepčne dobrých a premyslených priestorov, ktoré boli pre, podotýkam, finančne slabšie zabezpečeného obyvateľa vytvorené.

Kvalita riešenia sociálnej výstavby pozorovateľná u našich len pár desiatok kilometrov vzdialených susedov vedie k zamysleniu. Sociálna výstavba je otázkou financií. Iste. Aj. Vo veľkej miere je to však otázka úcty k človeku. To, že nemám veľa finančných zdrojov, nezmenšuje moju ľudskú hodnotu a nedegraduje ma na „čosi“, odsúdené akceptovať akékoľvek dehonestujúce podmienky. Často je to situácia dočasná – situácia mladých ľudí zakladajúcich rodinu a profesijnú dráhu, náhle osamotených jedincov či ľudí v akútnej krízovej situácii. O to dôležitejšie je poskytnúť priestor na rast, rozvíjanie, priestor, ktorý motivuje a váži si človeka bez ohľadu na jeho finančné možnosti. Pretože iba taký priestor si môže aj sám človek vážiť a chrániť si ho. Neodbytný pocit, že ak u nás nejaká sociálna výstavba vznikne, tak cestou kdesi iba „vytratila“ písmeno A na začiatku slova, ale inak jej kvalita poctivo napĺňa svoj skutočný prívlastok – asociálna, po zhliadnutí príkladu ako Bomb mrzí. Verím však, že je to iba otázka času a dozretia samostatného myslenia a schopnosti zodpovedne si riadiť vlastné veci, aby sme sa aj my mohli tešiť z podobných výsledkov. Zatiaľ by bolo úspechom, keby sa podobne dobré výsledky podarili uskutočňovať aspoň v bežnom segmente bytovej výstavby.

převzato z partnerského časopisu ARCH