Jaké to je v ateliéru Barbory Ponešové

Čtvrtek, 17. Duben 2014 - 0:00
| Napsal:

O svou osobní zkušenost se školním ateliérem pod vedením Barbory Ponešové se s námi podělil jeden z jejích studentů Adam Lukačovič.

Bc. Adam Lukačovič - foto © Martin Vlček (www.martinvlcek.com)
Fotoalbum: 
Adam Lukačovič, Druhé město - foto © Adam Lukačovič
Adam Lukačovič, Druhé město - foto © Adam Lukačovič
Adam Lukačovič, Galerie světla - foto © Adam Lukačovič
Adam Lukačovič, Galerie světla - foto © Adam Lukačovič
Adam Lukačovič, Galerie světla - foto © Adam Lukačovič
Adam Lukačovič, Galerie světla - foto © Adam Lukačovič
Adam Lukačovič, Galerie světla - foto © Adam Lukačovič
Bc. Adam Lukačovič - foto © Martin Vlček (www.martinvlcek.com)

V skromnom prostredí našej fakulty architektúry v Brne máte ako študent pri výbere ateliéru v podstate dve možnosti. Buď si vyberiete pedagóga o ktorom ste čo to počuli, alebo si vyberiete zaujímavé téma, ktoré upúta na prvý pohľad. V mojom prípade to bola práve druhá možnosť. Téma Baroková krajina od Báry Ponešovej nie je ani typickým ani štandardným motívom pre semestrálny projekt a tak očakávanie a zvedavosť boli hlavné pocity od jeho začiatku až po záver.

Už na prvej hodine bolo všetkým jasné, že treba zabudnúť na všetky doterajšie skúsenosti a uvoľniť prúdy myšlienok, ktoré sú často väznené v hraniciach noriem, požiadaviek či zaužívanej typológií.

Prvá polovica semestra sa niesla v znamení spoznávania a pochopenia barokovej architektúry a krajin. Okrem expedícií do Lomnice a Kroměřířa sme stihli spraviť aj malé zásahy v Brne inšpirované knihou od Michala Ajvaze, Druhé Město. Taká poetická myšlienková rozcvička, aby sme sa naladili na spôsob premýšľania Báry. Musím povedať že spočiatku to bolo celkom náročné, a nielen pre mňa. Už len to, že musíte vytvoriť niečo podľa magického príbehu. No ako sa neskôr ukázalo, je to najmä o zvyku a schopnosti sa uvoľniť. Hlavne to chýbajúce uvoľnenie pri navrhovaní je častým nepriateľom študentských projektov. Kto sa ale dokáže odpútať od dogmatickej všednosti má dvere otvorené do ďalšej miestnosti architektúry. Mnoho pedagógov by sa mohlo inšpirovať týmto smerom, ktorý neškatuľkuje ale formuje vlastnú cestu každého študenta.

Druhá polovica semestra začala workshopom v Plzensku spoločne so študentmi architektúry z Liberca. Stretnutie s inou školou architektúry bolo veľmi prínosné. Najmä ich pohľad na vec, ktorý v podstate odráža Bárine počínanie vo vedení ateliéru. Intenzívny týždeň bol vyplnený návštevami všetkých foriem baroka. Kostoly, kláštory, fary, zámky, domy, parky, sady, prednášky. Debaty a rozpravy nám každý deň otvárali nové obzory a chápanie danej tematiky. Vrcholom úsilia boli posledné dni pri hľadaní osobného príbehu v krajine, miesta kde sa chceme realizovať.

Samotný proces navrhovania už prebiehal opäť u nás v škole. Tu už bol prístup k výuke veľmi individuálny. Každý sme iný a každý máme svoje schopnosti na inej úrovni, a tomu boli prispôsobené aj konzultácie. Ja som väčšinu času strávil nad konceptom a hľadaním kľúču k riešeniu. Toto je moment kedy sa ukážu schopnosti pedagóga viesť svojich žiakov. Bára sa svojimi úvahami nesnaží o definovaní cieľa, kladie otázky tak, aby si cieľ našiel každý sám. Stavia sa do úlohy priateľa, ktorý pomáha nájsť cestu stratenému pútnikovi. Pochopenie individuality každého z nás je jej hlavnou zásadou k zdarnému výsledku. Táto tendencia bola zrejmá aj pri kritikách, ktoré mnohí považujú za nepotrebné a nadbytočné. Je na každom vedúcom ateliéru, či ich bude alebo nebude organizovať. Avšak každý kto tak činí, by sa toho nemal vzdať. Nie je nič lepšie ako si vypočuť názor tretej strany, i keď môže byť niekedy bolestivý. Sám som to mnohokrát zažil a nebolo to vždy príjemné, ale s odstupom času si človek uvedomuje aké významné bolo každé slovo, či už to dobré alebo zlé. Všetky tieto fakty sa odrážajú ako skúsenosť ktorá nás lepšie pripravuje na architektonickú prax. Jednotlivé čriepky hádanky sú z počiatku skladané spoluprácou študenta a pedagóga, no s pribúdajúcimi skúsenosťami sa osamostatňujeme a formujeme si vlastný názor. Keď sa vraví, že po príchode na školu sme každý jedna nepopísaná kniha, tak Báre sa úspešne darí každý rok v nej napísať niekoľko dôležitých a nezabudnuteľných kapitol.

Na začiatku som si ani nepredstavoval aký veľký vplyv bude mať jeden ateliérový semester na moje následné štúdium. Kladné ohlasy sa ozývali zo všetkých smerov. Vďaka skvelému kolektívu sme pripravili niekoľko výstav našich projektov, ktoré sa prezentovali nielen v Česku, ale až v Belgicku. Pri príprave sme si vyskúšali aj tímovú prácu, ktorá je u nás stále tak trocha strašidlom. I keď to býva pre mnohých boj, a tým nemyslím len študentov, je to nevyhnutná skúsenosť. V našom prípade to samozrejme bolo skvelé. Možno aj tým ako veľmi sa Bára snaží byť rovnocenným kolegom pre každého študenta. Neplníte len rozkazy, ale ste súčasťou celého procesu výuky. Je to komplexné vzdelávanie všetkých zmyslov, vnemov a schopností. A čo bolo výsledkom? Najmä porozumenie v chápaní kontextu miesta a architektúry. Nemožno sa riadiť len nezmyslenými zásadami navrhovania, unášať sa aktuálnymi trendmi a ignorovať geniu loci. Miesto samotné v sebe skrýva potreby ktoré architekt musí odhaliť. Treba len načúvať a porozumieť tomuto príbehu. Každý si z tejto skúsenosti odnáša iné poznatky a tým len potvrdzuje unikátnosť svojho premýšľania, ktoré mu má škola umožniť nájsť. A o tom by malo byť štúdium architektúry.

Článek je součástí seriálu Učitelé. Jeho cílem je nahlédnout pod roušku školských struktur a představit osobnosti, které nesou odpovědnost za utváření nové generace našich budoucích architektů a designérů.

Klíčová slova: